opatrenia všeobecne prispievajúce k podpore psychického a sociálneho zdravia,

osvetovo-informačné kampane,

sexuálna výchova ľudí s postihnutím,

práca s rodinou,

vzdelávanie pomáhajúcich profesionálov a volontérov,

depistážna činnosť.

priama stratégia orientovaná na rizikových či ohrozených jedincov skupiny, u ktorých sa môžu problémy alebo sociálno-patologické javy reálne prejaviť – v dôsledku sociokultúrnych či komunikačných bariér i porúch sociálnych procesov (procesy individualizačné, socializačné) a sociálnych inštitútov (rodina, škola, referenčná skupina atď.) – alebo sa už tieto problémy prejavujú,

výchova a výcvik jednotlivých skupín ľudí s postihnutím k potencionálnemu alebo už manifestovanému nebezpečenstvu sexuálneho násilia.

priama stratégia zacielená na predchádzanie recidívy (opakovaniu problému) a prehlbovanie psychických problémov i sociálnej dezintegácie ľudí, ktorí vykazujú poruchy sociálnych procesov a sociálnych inštitútov alebo sa stali obeťami intolerancie či násilia,

zameriava sa na diskrimináciu či intoleranciu ohrozenej skupiny,

adekvátnymi krokmi a metódami má jedinca s postihnutím ochrániť pred zhoršením stavu, pred tým, aby sa základný problém prehlboval a komplikoval,

odborná terapeutická práca s obeťami sexuálne motivovaných trestných činov (Novosad, 2002).

extrémne, môžu byť nápadne pasívne, inokedy dráždivé, so sklonom k afektívnemu reagovaniu,

izolácia od spoločnosti, kamarátov ako obranná reakcia,

zvýšená nedôvera, ale aj pohltenie problémami, ktoré ostatní nemajú, a preto ich nemôžu chápať a zdieľať,

neštandardné a nápadné správanie k dospelým – buď vyjadruje nadmernú potrebu obrany, alebo je naopak negativistické a provokujúce,

poruchy správania, agresívneho a hostilného charakteru u starších detí,

zlyhanie v škole ako dôsledok chýbajúcej motivácie a neschopnosti svoje predpoklady uplatniť, záškoláctvo,

v škole sa prejavujú ako úzkostné, unavené, nepozorné a neschopné pochopiť, čo sa od nich očakáva,

vo vzťahu k vrstovníkom - nebývajú príliš obľúbení, sťahujú sa do ústrania, výbuchy agresivity,

dlhodobá traumatizácia vyvoláva na jednej strane silnú úzkosť a pocity viny, na druhej strane môže v rámci obranných reakcií dôjsť k potlačeniu prežitkov spojených s traumou,

identifikácia s násilníkom, t. j. prijatie jeho postoja a správania ako obranný mechanizmus dieťaťa.

dieťa uteká „do iného života, do vlastného dobrého sveta“, kde sa takéto bolestné zážitky nevyskytujú,

obdobia straty pamäti (amnézia), denného snenia a stavov podobných,

negatívny postoj k sebe, dieťa na seba pozerá ako na „poškodenú vec“ (Novosad, 2002).

mení vzťah k sexualite,

predčasná, výzývavá sexualita,

masívna masturbácia, niekedy aj na verejnosti a sexuálne zamerané aktivity, napríklad hry,

urýchlený začiatok aktívneho sexuálneho života,

sex využívajú ako prostriedok k manipulácii s ľuďmi, k získavaniu rôznych výhod, stratili zábrany (Vágnerová, 2004).

obvykle má z neho dieťa strach, akcentovaný iracionálnym presvedčením o jeho všemocnost,

často býva vzťah ambivalentný, dieťa tohto človeka nechce celkom stratiť, a zároveň k nemu cíti nechuť,

vzácnejšie sa môže vytvoriť pozitívna väzba, dieťa je na páchateľovi násilia nejakým spôsobom fixované. Tento variant je označovaný ako stockholmský syndróm. Môže ísť o obrannú deformáciu citového prežívania: dieťa sa za týchto okolností násilníka menej bojí.

Poruchy v prijímaní potravy (jej nadmerný príjem alebo odmietanie).

Chronická depresia, nočné mory, strach z tmy a poruchy spánku, straty pamäti.

Nápadná pasivita, ustrašenosť, nevysvetliteľné samovražedné pokusy.

Opakované úteky z domu a zmeny v správaní – náhle striedanie nálad.

Nevhodné sexuálne vyzývavé správanie, neprimerané ich veku.

Začínajú klamať, kradnúť alebo vulgárne sa vyjadrovať s cieľom upútať na seba pozornosť.

Naznačujú, že majú určité tajomstvá, ktoré nemôžu nikomu prezradiť.

Majú pri sebe peniaze nejasného pôvodu.

Prejavy neurotizácie – pomočovanie, obhrýzanie nechtov, poruchy reči.

Neochotné prezliekanie sa na hodiny telesnej výchovy.

Netešia ich predtým obľúbené činnosti. Predstierajú zákaz chodiť von.

Bez prirodzene vysvetliteľných dôvodov odmietajú niektorých dospelých ľudí, boja sa ich, nechcú ich vidieť.

Kreslia sexuálne inšpirované obrázky.

Zdá sa, akoby tajili niečo, čo im robí starosti. Zmeny v školskom prospechu.

Objavujú sa u nich infekcie močových ciest, krvácanie alebo zvýšená citlivosť v análnej a genitálnej oblasti. Bolesti a krvácanie v hrdle.

Chronické bolesti hlavy a žalúdka. Ťažkosti s dýchaním – dusenie sa.

V ich správaní sa začínajú objavovať regresívne prvky správania menších detí – cmúľanie palca, obklopovanie sa hračkami a podobne.

Preberajú rodičovské úlohy v domácnosti do takej miery, že sa starajú viac o ostatných ako o seba.

Pokúšajú sa sexuálne zneužiť iné deti atď. (spracované podľa Elliottovej, 1995).

Nekoitálne sexuálne aktivity – verbálny komentár so sexuálnym obsahom, exhibicionizmus, voyeurizmus, obscésne telefonáty, skúsenosť s obnažovaním dospelých mužov, s exhibicionizmom.

Kontaktné sexuálne aktivity – všetky praktiky vyžadujúce kontakt agresora so zneužívaným dieťaťom. Podľa závažnosti je ich možné ďalej diferencovať na penetratívne (t. j. prenikajúce, napríklad koitus) a nepenetratívne (napríklad ohmatávanie). Tento kontakt musí dospelému prinášať sexuálne uspokojenie.

Sexuálne využívanie detí – k výrobe pornografie alebo k prostitúcii (Vágnerová, 2004).

Opätovné začlenenie do rodiny (ak je to možné a pre dieťa prospešné).

Zostať s tým rodičom, ktorý dieťa nezneužíval: najčastejšie riešenie.

Pobyt v náhradnej rodine – pripadá v úvahu tam, kde je rodinná podpora a ochrana vnímaná ako neadekvátna alebo je neúčinná (Novosad, 2002).

o svojom tele rozhoduješ ty sám,

tvoje pocity sú vždy dôležité,

existujú príjemné a nepríjemné, zlé dotyky,

máš právo povedať „nie“,

poznáme dobré a zlé tajomstvá,

hovor o tom a hľadaj pomoc,

ty nie si na vine toho, čo sa stalo.

určiť, kto sa môže dotýkať jeho tela a kto nie,

odmietnuť všetky dotyky a prejavy nežnosti, ktoré sa mu nepáčia,

odporovať dospelým v prípadoch, v ktorých cíti vlastné ohrozenie,

využívať odvrávanie v záujme odvrátenia nebezpečenstva,

odmietnuť peniaze a darčeky, ktoré mu dospelý dáva bez akýchkoľvek príčin a zásluh,

rozprávať komukoľvek o tajomstvách, ktoré sa mu nepáčia alebo sú mu nepríjemné,

odmietnuť pomoc, službu alebo odpoveď, keď má strach alebo cíti nebezpečenstvo,

 volať o pomoc a utiecť z miesta nebezpečenstva,

žiadať o pomoc v situáciách, v ktorých pociťuje jej potrebu,

dôverovať viac svojim citom než rozličným ubezpečeniam dospelého,

poznať a vždy, keď je v neistote alebo si nevie poradiť, zavolať na „linku dôvery“ (Vlčková, 2001).