Spôsobilosť k právam je možnosť nadobúdať práva a povinnosti. Človek ich získava v okamihu narodenia, táto spôsobilosť trvá po celý život a zaniká okamihom smrti.

Spôsobilosť k právnym úkonom je schopnosť nadobúdať práva a povinnosti vlastným konaním. Touto spôsobilosťou vybavuje zákonodarca iba osoby, ktoré sú na základe svojho veku a duševného stavu schopné posúdiť význam a následky svojho konania.

Zbavenie spôsobilosti k právnym úkonom – fyzická osoba, ktorá pre duševnú poruchu, ktorá nie je len prechodná, nie je vôbec schopná uskutočniť právne úkony, je súdom zbavená spôsobilosti k právnym úkonom.

Obmedzenie spôsobilosti k právnym úkonom – fyzickej osobe, ktorá pre duševnú poruchu, ktorá nie je iba prechodná, alebo po nadmernom použití alkoholických nápojov alebo omamných prostriedkov či jedov, je schopná uskutočniť len niektoré právne úkony, je súdne obmedzená spôsobilosť k právnym úkonom. Súd súčasne vo svojom rozhodnutí určí rozsah obmedzenia. Tieto obmedzenia alebo zbavenie spôsobilosti súčasne tieto osoby chránia pred dôsledkami ich konania, ktorého dopad nie sú schopní v plnom rozsahu predpokladať (Štěrbová, 2009).

V prípade osôb s mentálnym postihnutím je právny úkon neplatný aj v prípade osoby, ktorá nebola spôsobilá na právne úkony alebo jej spôsobilosť na právne úkony nebola obmedzená rozhodnutím súdu, ale rozsah mentálneho postihnutia ju robí na tento právny úkon nespôsobilou. Ide o nedostatok spôsobilosti na právne úkony.

Zbavenie spôsobilostí k právnym úkonom, ktorý bol v minulosti často vykonávaný automaticky po prijatí klienta do ústavnej starostlivosti, čím boli jeho práva prevedené na opatrovníka, ktorý často nemal presné informácie o živote klienta v ústave (Krupa, 2007).

V súčasnosti sa vo svete tento archaický model silne spochybňuje a uskutočňujú sa reformy.