O tom, že povesť má prevažne národnú a krajovú povahu svedčí napr. povesť o Zvolenskom Pustom hrade, v ktorej zvolenský kastelán Zúzor zapríčiní svojou zhubnou láskou k dcére slepého rybára nešťastnou náhodou jej smrť. Je prakticky nemožné, aby totožnú povesť bolo možné objaviť napr. vo Francúzsku, Škótsku či Španielsku - viaže sa veľmi úzko na konkrétny hrad a rieku, konkrétnu osobu, konkrétny región. Na druhej strane niektoré z príbehov patria k medzinárodnému fondu – niektoré motívy a príbehy sa predsa len prebrali od iných národov: je to napr. motív Bielej pani (u nás napríklad Levočská Biela pani), spiaceho vojska (u nás pod Sitnom) či ušľachtilého zbojníka (u nás zbojnícke povesti o Jánošíkovi, Surovcovi, Rajnohovi a pod.).

Ukážkovým príkladom medzižánrovej blízkosti povesti a rozprávky je príbeh, ktorý hovorí o stretnutí cestára s kráľom a týka sa tajomstva živobytia z troch grošov. Sú dve podoby jedného príbehu - majú totožný dej, konflikt, postavy, rozuzlenie. V jednom prípade však ide o (realistickú) ľudovú rozprávku O troch grošoch, v druhom prípade ide o (historickú) povesť Kráľ Matej a cestár. Rozdiel spočíva práve v konkrétnom pomenovaní kráľa - v ľudovej rozprávke je bez mena (je rozprávkovou postavou), v ľudovej povesti má meno historickej postavy kráľa Mateja (Korvína), a preto sa stáva rozlišujúcim kritériom povesti.
Blízkosť žánru legendy, rozprávky a povesti (ako aj základný rozdiel medzi nimi) vystihuje nasledujúci príklad:
Legendovú rozprávku chápali rozprávači aj poslucháči ako poetický výmysel (napr. Pecko-sprostáčik). Legendovej povesti však, teda jej obsahu a výpovedi, rozprávači a poslucháči aj verili (sú to napr. povesti o vzniku pútnických miest, o zázračných obrazoch či o stavbách kostolov prenesených anjelmi).