Klasickú formu mýtu dnes nájdeme napríklad v diele od E. Petišku Staré grécke báje a povesti. Ide o súbor gréckej mytológie, ktorú by v základných rysoch mal poznať každý Európan - nie preto, že sú zaujímavé príbehom (čo naozaj aj sú), ale hlavne preto, že z nich povstala naša európska kultúra a sú teda súčasťou európskeho i svetového dedičstva, ktoré sa nedá ignorovať. Mýtické príbehy o hrdinskom Herkulovi, Odyseovi, Perseovi, Prometeovi či o šikovnom a tvorivom Daidalovi a jeho synovi Ikarovi, resp. o trúfalom Sizyfovi či Tantalovi, sú malou časťou európskeho i svetového dedičstva, bez ktorého by sme si asi aj prestali rozumieť. Mýtické látky sa totiž dostali aj do lexikologickej slovnej zásoby: pandorina skrinka, trójsky kôň, tantalove muky, sizyfovská práca, odysea, augiášov chliev, ariadnina niť atď.

Novodobú formu mýtu, rešpektujúceho žáner ako taký, je slávne dielo J. R. R. Tolkiena Hobit a následne trilógia Pán prsteňov. Tolkien svoju mytologickú koncepciu dotiahol do absolútnych detailov, vytvoriac pre svoj príbeh fiktívny a rôznymi bytosťami zaľudnený paralelný svet s mapami a rôznymi detailnými maličkosťami. Pre svojich hrdinoch neváhal vytvoriť podrobné rodostromy a dokonca vytvoril aj špecifický druh jazyka. Čo je podstatné, nespreneveril sa mýtickému poslaniu žánru - aj jeho sugestívny príbeh okolo nebezpečného Sauronovho prsteňa potvrdzuje, že zlu sa treba vždy postaviť na odpor aj v prípade, že by to mala byť posledná voľba človeka.