Pozorovanie je vyučovacia metóda, pri ktorej žiaci samostatne alebo pod vedením učiteľa uvedomelým, plánovitým vnímaním študujú prírodné javy, ale do ich priebehu nezasahujú. Cieľom pozorovania je nadobudnúť konkrétne predstavy o študovaných predmetoch, javoch, procesoch a faktoch, overiť si platnosť záverov a poučiek, ktoré si žiak osvojil z učiteľovho výkladu alebo samostatným štúdiom z učebnice (Chudý a kol., 1973).

Pozorovanie vedie žiakov mladšieho školského veku k sústavnosti, vytrvalosti a samostatnosti. Žiaci pri ňom zapájajú do činnosti rôzne zmysly, a tým sa vytvárajú u žiakov konkrétne predstavy, kvalitnejšie poznatky o veciach a javoch okolitého sveta.

Pozorovanie má významný podiel na rozvíjaní vyjadrovacích schopností žiakov. Z hľadiska pozorovaného objektu sa rozlišuje bezprostredné (žiaci pozorujú prírodninu) alebo sprostredkované (žiaci pozorujú model, obraz, videozáznam). Z časového hľadiska rozlišujeme krátkodobé a dlhodobé pozorovanie, ktoré presahuje jednu vyučovaciu hodinu.

Pozorovanie v prírodovede musí byť plánovité a začína pozorovaním celku – celkového vzhľadu prírodniny a postupuje cez analýzu základných častí (tzv. hrubá diferenciácia) k detailom (tzv. jemná diferenciácia). Nasleduje syntéza, zovšeobecnenie a označenie pozorovanej prírodniny slovom – pojmom.