Rozhovor patrí k slovným dialogickým vyučovacím metódam využívaným v prírodovednej edukácii žiakov mladšieho školského veku. Otázky, ktoré chce učiteľ pri rozhovore položiť žiakom, by si mal pripraviť dopredu v podobe tzv. osnovy rozhovoru, ktorá by mala byť súčasťou jeho písomnej prípravy na vyučovanie. Je dôležité, aby učiteľ adresoval otázku pri rozhovore celej triede a až potom vyvolal žiaka. Žiakom je potrebné dať čas na premyslenie si odpovede na otázku (Albert, 2004).

Rozhovor je jednou z najstarších vyučovacích metód. Podľa Navrátilovej – Papíka (1985) metódu rozhovoru nemôže učiteľ použiť pri učive, o ktorom žiaci, resp. väčšina žiakov v triede nemá potrebné vedomosti. Rozvoj aktivity žiakov pri rozhovore je podmienený premysleným systémom otázok, ktoré musia z hľadiska plánovaných edukačných cieľov logicky na seba nadväzovať. Podľa Maňáka (1997) otázka je riadacim impulzom v rozhovore, preto je treba klásť dôraz na jej správnu formuláciu.

Ak žiaci otázke nerozumejú, učiteľ otázku preformuluje, resp. otázku doplní otázkou pomocnou. Podľa Podroužka (2003) nízka náročnosť otázok nerozvíja osobnosť žiaka, vysoká náročnosť vedie k pasivite a k nechuti žiaka odpovedať.

Diskusia sa na rozdiel od rozhovoru vyznačuje tým, že si všetci členovia skupiny vzájomne kladú otázky a odpovedajú na ne.

Zaradiť diskusiu do vyučovacieho procesu je podľa Maňáka (1997) vhodné vtedy, ak chce učiteľ zistiť názory, postoje a skúsenosti žiakov v témach dotýkajúcich sa problematiky hodnôt, postojov alebo ak je potrebné zvyšovať angažovanosť žiakov o určitú vec.