Pripomeňme si najprv pojem kognícia. Kognícia je predmetom skúmania kognitívnej psychológie. Kognitívna psychológia sa zaoberá predovšetkým tým, ako ľudia prijímajú, spracúvajú a využívajú informácie. Kognícia sa definuje ako súhrn všetkých štruktúr a procesov ľudskej mysle. Za kognitívne sa považujú nielen tzv. vyššie ľudské schopnosti ako myslenie a reč, ale tiež procesy vnímania (podľa Sternberg, 2002, s. 20; Schwarzová, 2009, s. 9 - 10).

Ľudská kognícia je neoddeliteľne prepojená s prirodzeným jazykom. Jazyk je súčasťou kognície. Ak kognícia predstavuje komplex štruktúr a procesov ľudského poznávania, jazyková kapacita človeka je špecifickou časťou kognície, pretože predstavuje špecificky ľudskú mentálnu schopnosť, ktorá má zásadný význam pre všeobecné kognitívne schopnosti (Schwarzová, s. 31).


Zásadné zistenia o povahe ľudskej kognície priniesli výskumy psychológov J. Piageta a L. S. Vygotského. Oba prístupy k vysvetľovaniu kognície - biologické (Piaget) verzus sociálne (Vygotskij) faktory - sa zaslúžili o mnoho poznatov, z ktorých môže čerpať aj súčasná didaktika. Zopakujte si preto vnútorné aj vonkajšie faktory vplývajúce na kognitívny vývin jedinca.