Komunikačná kompetencia sa v lingvistike definuje ako súbor vedomostí a skúseností indivídua, ktoré sa týkajú prostriedkov, pravidiel, noriem a zvyklostí komunikácie (Slančová, 1996, s. 28). Ide o kľúčový pojem komunikačno - pragmatickej lingvistiky.

Keďže komunikačno - pragmatický pohľad na jazyk, ktorý spočíva v skúmaní procesov verbálnej interakcie, považujeme za dominantné lingvistické východisko pre jazykovú edukáciu v primárnej škole, stáva sa komunikačná kompetencia aj kľúčovým lingvodidaktickým pojmom. Komunikačnú kompetenciu ako kľúčovú kompetenciu potom definujeme ako schopnosť žiaka komunikovať na základe súboru vedomostí, zručností, postojov a hodnôt, ktoré sa týkajú princípov, noriem, pravidiel a prostriedkov verbálnej interakcie.

Komunikačná kompetencia má hierarchizovanú podobu: je súčasťou kognitívnej kompetencie a kľúčových kompetencií a zahŕňa recepčnú a produkčnú textovú kompetenciu a čiastkové rečové kompetencie.